Každá vláda mení pravidlá pracovného práva, sociálneho dialógu či práce odborárov. V histórii Slovenska sme si ako zamestnanci zažili rôzne obdobia.
Vláda Vladimíra Mečiara dokázala takmer nemožné –politickými tlakmi rozdeliť najväčší odborový zväz vtedajšej doby, a tým oslabiť jeho štruktúry a vplyv. Konfederácia odborových zväzov sa totiž rozhodla, že sa nebude zúčastňovať na rokovaniach tripartity, čím vyjadrí protest proti niektorým vládnym nariadeniam. Reakciou vlády na situáciu bol politický tlak, ktorého dôsledkom bolo umelé rozdelenie odborového zväzu a vznik samostatného odborového zväzu Metalurg. To zastupovalo najmä zamestnancov skupiny podnikov Východoslovenských železiarní Košice a ich dodávateľov. Vnútorný rozklad a destabilizáciu odborov, podčiarklo odmietavé stanovisko Konfederácie odborových zväzov k vstupu OZ Metalurg do odborovej centrály.
Počas krátkej Radičovej vlády zostali odborári a slovenskí zamestnanci prekvapení zo schválenia oslabeného zákonníka práce. Podľa Inštitútu finančnej politiky patril vtedajší zákonník práce k najliberálnejším zo všetkých krajín OECD, čo predstavovalo značné oslabenie postavenia zamestnancov. Odbory na pôsobenie v podniku museli preukázať členstvo minimálne 30% zamestnancov, čo je vzhľadom na fakt, že pri vyjednávaniach zastupujú odbory všetkých zamestnancov, nielen členov odborov, absolútne nelogické. Zároveň odbory stratili kompetencie pri rokovaniach so zamestnávateľom. Tie sa presunuli na zamestnanecké rady, ktoré tvorili samotní zamestnanci priamo závislí od vedení podnikov.
Za čias ľavicovej vlády sa tradičným odborom podarilo získať späť mnohé zo svojich kompetencií a opäť zastabilizovať ich pozíciu pri zastupovaní zamestnancov. Napriek tomu však nepokračovali v boji za zlepšenie pracovných podmienok a upevnenie postavenia zamestnanca v pracovnom práve tak, ako im ich základné posolstvo ukladá za povinnosť. Uspokojili sa so spoluprácou s vládou, bez výraznejších zlepšení pracovného práva. Konfederácia odborových zväzov kritizovala za čias Radičovej vlády zvýšenie dane z pridanej hodnoty na úroveň 20%. Nasledujúca ľavicová vláda úroveň DPH neznížila a odbory sa rozhodli zmieriť s jej úrovňou. Novela zákonníka práce ľavicovej vlády ustanovila 150 hodinový počet nadčasov, pri ktorých tradičné odbory opäť nepresadili ich pokles, dokonca ani rovnocennú úpravu pre zdravotníckych zamestnancov, ktorým vláda schválila až 250 hodinové nadčasy. Zároveň boli ustanovené úpravy pravidiel pre dohodárov, pri ktorých odbory opäť pristúpili na podmienky vtedajšieho ministerstva práce. Odborom sa nepodarilo sa presadiť ich obmedzenie, ani nárok na stravné či dovolenku. Vláda tiež uzákonila úroveň minimálnej mzdy na 337,50 €, čo opäť neodzrkadľovalo pôvodnú požiadavku odborárov. V tom období sám šéf Konfederácie odborových zväzov, Miroslav Gazdík, potvrdil, že vyjednávania viedli v súlade so vzájomnými dohodami s vládnou stranou.
Politické strany prichádzajú a odchádzajú. Každá presadzuje predovšetkým svoje priority a predstavy o fungovaní pracovného práva. Prílišná väzba tradičných odborov na meniace sa požiadavky vládnucich strán a vlažnosť tradičných odborov viacnásobne spôsobila degradáciu pracovného práva. Nezávislosť odborov je absolútnou podmienkou pri dôslednom zastávaní rovnocennej pozície pri vyjednávacom stole o ochrane a pracovných podmienkach zamestnancov, zlepšovať ich. Iba tak môžu pracovné a platové podmienky adekvátne kopírovať vzrastajúcu kvalitu a produktivitu práce zamestnancov na Slovensku.